Kým Ricardo ukázal, že špecializácia sa oplatí aj medzi nerovnými, Adam Smith dodal, že sa oplatí aj v skupine rovnako šikovných - a čím je skupina väčšia, tým hlbšie sa dá deliť práca a tým lacnejšie sú produkty.
Špendlíková továreň – najinšpiratívnejšia veta v ekonómii. Jednotlivec, ktorý si všetko chystá sám, vyrobí za deň asi 20 špendlíkov. Keď sa desať ľudí špecializuje (nosenie, strihanie, ohýbanie, ostrenie…), vyrobia za deň okolo 48 000 – teda ~4 800 na pracovníka. To je 250-násobný nárast produktivity bez toho, aby ktokoľvek pracoval usilovnejšie.
Kľúčová otázka je, čo predurčuje hĺbku deľby práce. Smithova odpoveď: deľba práce je limitovaná rozsahom trhu. Miera možnej špecializácie je daná tým, koľko ľudí spolupracuje.
Mesto ponožiek. Datang v čínskej provincii Zhejiang je „ponožkovým hlavným mestom sveta“ – vyše 6 000 firiem so 150 000 zamestnancami sa špecializuje na jedinú vec a vyrobí tretinu všetkých ponožiek na svete. Preto máme najdostupnejšie ponožky v histórii ľudstva. Pred 300 rokmi si priemerný človek mohol dovoliť nové oblečenie len párkrát za život; dnes je textilu toľko, že oň nemajú záujem ani charity – a to práve kvôli šírke trhu, nie napriek nej.
Ako rozširovať trh: doprava, štandardizované kontajnery, urbanizácia a internet. Smithov záver je jasný: ak chceme väčšiu prosperitu, potrebujeme, aby spolupracovalo čo najviac ľudí – potrebujeme globálnu spoluprácu. Riziko je opačné: keď pôrodnosť stagnuje a populácia sa začne zmenšovať, zmenšuje sa aj trh a s ním priestor pre špecializáciu.