Prvý a najstarší okruh spolupráce je rodina - a poháňa ju niečo menej romantické, než by sme čakali. Nie je za ňou rodičovská láska, súrodenecké puto ani altruizmus, ale sebecké gény, ktoré sledujú vlastný evolučný úspech. Ak pomôžem príbuznému, zvyšujem šancu na prežitie svojich vlastných génov, keďže ich s ním zdieľam. Preto to isté správanie vidíme aj u zvierat – nie je to kultúrny výmysel, ale biologická logika.
Dá sa to vyjadriť Hamiltonovým pravidlom:
r · B > C
- r = miera príbuznosti (pravdepodobnosť, že dva organizmy zdieľajú gény od spoločného predka),
- B = reprodukčný benefit, ktorý získa príjemca pomoci,
- C = reprodukčný náklad, ktorý znáša ten, kto pomoc poskytuje.
Vzorec ukazuje jednu asymetriu: náklad znáša pomáhajúci naplno, no benefity sa musia vážiť podľa miery príbuznosti. Ilustruje to darovanie obličky: náklad je vždy rovnaký (darca vždy stratí obličku), no reprodukčný benefit je pri bratovi (r = 0,5) zhruba 4× vyšší ako pri bratrancovi (r = 0,125) – a rádovo vyšší než pri cudzincovi. Preto pomoc najbližším „dáva zmysel“ aj čisto z génovej kalkulácie.
Gény sa tak dajú šíriť dvoma cestami: priamo (nájsť partnera a rozmnožiť sa) a menej priamo (pomôcť príbuzným). Sila tohto mechanizmu je zároveň jeho hranicou – funguje len v úzkom kruhu príbuzných a nedokáže rozšíriť spoluprácu na cudzích ľudí. Na to treba ďalší stupeň → reciprocita.