Svet pred peniazmi mal dve silné obmedzenia. Po prvé, kognitívne: v kmeňoch lovcov si musel každý viesť vlastnú mentálnu účtovnú knihu – pamätať si všetky dobré skutky a ich hodnotu. Po druhé, barterové: ak chceli dvaja obchodovať, museli náhodou obaja chcieť presne to, čo ten druhý ponúkal (dvojitá zhoda potrieb). Oboje spoluprácu medzi cudzincami dusí.
Vznik protopeňazí. Riešenie neprišlo zhora – peniaze vznikli spontánne, ako výsledok individuálnych snáh ľudí zlepšiť si život. Takto vznikli protopeniaze, prvé všeobecne prijímané prostriedky výmeny: mušle, zuby zvierat či farebné kamienky. (Detailnejšie o mechanizme => Vznik peňazí, Primitívne peniaze.)
Peniaze ako pamäť dobrých skutkov. Peniaze vyriešili oba problémy naraz. Keď niekto vytiahol peniaze, tie slúžili ako nepriamy dôkaz dobrej reputácie - dôkaz, že v minulosti ochotne kooperoval s ľuďmi. Preberajú tak úlohu, ktorú na menšej škále plnila reputácia a mená, len bez potreby poznať sa. Navyše sa dobre šíria v čase: na dôchodok sme si už nemuseli šetriť dobré skutky u známych, mohli sme šetriť v peniazoch.
Pamäť dobrých skutkov však nestačí. Háčik je v tom, že peniaze sa dajú získať aj nečestne - podvodom či krádežou. Samotná existencia peňazí teda nezaručuje, že cesta k nim povedie cez konanie dobra. Preto treba doplniť pravidlá hry, ktoré jednotlivca nasmerujú získavať neosobnú reputáciu (zarábať) páchaním dobrých skutkov a nie krádežou => Konkurencia a konsenzus ako kľúčové pravidlá kooperácie.