Náklad obetovanej príležitosti nie je to, čo za niečo zaplatíme – je to hodnota najlepšej alternatívy, ktorej sme sa vzdali. Keď lovec loví, nemôže zároveň šiť kožušiny; cenou lovu teda nie sú vynaložené kalórie, ale ušité kožušiny, ktoré medzitým nevznikli.
Práve preto je nová hodnota z deľby práce možná: obe strany sa sústredia na činnosti, pri ktorých majú najnižšie náklady obetovaných príležitostí. Náklady obetovaných príležitostí sú tak vlastne opakom komparatívnej výhody - to, v čom mám nízke náklady obetovanej príležitosti, je presne to, v čom som relatívne najlepší.
Z toho plynie kontraintuitívny záver: byť dobrý vo všetkom je tak trochu prekliatie. Ak je niekto skvelý v každej činnosti, znamená to, že má vysoké náklady obetovaných príležitostí – nech robí čokoľvek, vždy tým obetúva niečo iné cenné. A tak sa oplatí prenechať časť práce aj menej šikovným, ktorí tú istú vec robia s nižšou obetou. To je dôvod, prečo aj najslabší nájdu miesto v deľbe práce.