Hedonická adaptácia (Brickman & Campbell, 1971) hovorí, že psychika sa po každom veľkom zážitku — pozitívnom aj negatívnom — vracia k baseline. Klasická štúdia: výhercovia lotérie a obete dopravných nehôd majú po ~12 mesiacoch podobnú úroveň životnej spokojnosti ako pred udalosťou. Mozog vyhladzuje vrcholy aj prepady. Dôsledok pre prežívanie: žiadny stav nie je trvalý — ani ten dobrý, ani ten zlý. Toto je dôvod, prečo nová práca, nový byt, nový vzťah nefungujú tak dlho, ako sa od nich očakávalo.
Peak-end rule (Kahneman, 1993) je o pamäti, nie o prežívaní. Z dlhého zážitku si nepamätáme priemer — pamätáme si najintenzívnejší moment + ako sa to skončilo. Klasický experiment: pacienti hodnotili kolonoskópiu menej negatívne, keď bola dlhšia, ale končila miernym diskomfortom, než krátka, ktorá končila ostrou bolesťou. Pozn.: replikácia tohto efektu je v poslednej dekáde čiastočne otrasená — efekt existuje, ale je menší a kontext-závislejší ako pôvodne tvrdené.
Praktický dôsledok je v napätí týchto dvoch pravidiel: hedonická adaptácia ti hovorí, že zážitok počas trvania aj tak skĺzne k baseline — a peak-end rule ti hovorí, že spomienka na ten zážitok sa dá architektovať. Leverage je v dizajne konca. Dovolenka nemusí byť dlhšia — posledný deň musí byť najlepší. Meeting nemusí byť kratší — posledné 2 minúty musia sadnúť. Pearlman to využíva profesijne: posledný trik večera diktuje, ako si divák pamätá celé vystúpenie. Vstup do reštaurácie nezachráni jedlo — ale dezert a účet podaný s rešpektom zachránia spomienku. Spája sa s Brickmanovým baseline (počas trvania to vyhladí) a kontaktom s prítomnosťou (počas trvania sa to dá užiť, ak nestratíš pozornosť — a tiež si vyrobiť silný peak vedome).