Spolupráca je nám vrodená. V malých skupinách nám kooperácia prinášala viac zdrojov a kalórií, kým sebectvo mohlo poškodiť celý kolektív. Z toho sa vyvinula silná intuícia – „ľudová ekonómia“ – ktorá automaticky spája zámery s výsledkami: dobré (altruistické) úmysly vnímame ako zdroj dobra a sebecké úmysly ako zdroj zla.
Práve tu je podľa mňa jadro nepochopenia trhu. Trh totiž robí niečo, čo našej vrodenej intuícii odporuje: sebecké úmysly v ňom môžu viesť k spoločenskému dobru (viď harmónia záujmov). Keďže sme evolučne nastavení hodnotiť konanie podľa úmyslu, tento mechanizmus nám príde „proti srsti“.
Potvrdzujú to psychologické výskumy: od altruistov automaticky očakávame pozitívne výsledky a od sebcov negatívne; a trestáme ľudí za zlé úmysly bez ohľadu na to, či bol výsledok dobrý alebo zlý. Ilustratívne: neexistuje film, kde by sebecké úmysly hrdinu viedli k spoločenskému dobru – kultúrne máme „sebectvo = zlo“ hlboko zažité.
Rovnaká intuícia stojí za paradoxom neziskového sektora: keď organizácia platí manažérom vysoké mzdy, hoci vďaka nim vyzbiera podstatne viac na dobrú vec, verejnosť to vníma negatívne (vysoký plat = „sebecký úmysel“). Keď takúto organizáciu pod tlakom zrušia, na daný účel sa nakoniec vyzbiera menej - pretože sme trestali úmysel namiesto toho, aby sme oceňovali výsledok.
Táto zámena zámerov a výsledkov je úrodnou pôdou, ktorú využívajú ideológie hrajúce na city => Socializmus to hrá na city.